Rodina Jána Albrechta mala široko rozvetvené korene ako na strane otca Alexandra Albrechta, tak aj na strane matky Margaréty Albrechtovej, rodenej Fischer.
Alexandrov otec Johannes Albrecht (1852-1926), sčítaný a vzdelaný človek, bol pedagógom na prešporskom katolíckom gymnáziu (budova klariského kláštora – dnes Univerzitná knižnica), potom riaditeľom štátnej reálky (budova dnešnej VŠMU na Zochovej ulici), neskôr hlavným študijným okresným inšpektorom a napokon kustódom Mestského múzea. Alexandrova matka Mária (Mariska) Albrechtová, rod. Vaszary (1864-1913), bola neterou uhorského primasa a kardinála Kolosa Vaszaryho. Umelecké sklony Vaszaryovcov dokumentujú povolania jej najbližších príbuzných – jej bratranec János Vaszary (1867-1938) patril k významným maliarom, jej synovec Gábor Vaszary (1897-1985) bol spisovateľom a scenáristom, neter Piri Vaszary (1901-1965) zase herečkou.
Výnimočnou postavou z rodiny Albrechtovcov bol aj Thomas Messer, syn Alexandrovej sestry Agáty. Peripetie vojny ho zaviali do USA, kde sa ako absolvent parížskej Sorbonny postupne stal riaditeľom Roswellského múzea v Novom Mexiku, šéfom Amerického umeleckého združenia, riaditeľom Ústavu súčasného umenia v Bostone a nakoniec stál v čele múzea Solomona R. Guggenheima v New Yorku.
Pôvod Alexandrovej manželky Margaréty Fischer (1887-1985) dáva možnosť nahliadnuť do genealógie niekoľkých významných prešporských meštianskych rodín – rodiny Fischerovcov, Fröhlichovcov, Jurenákovcov a Lehnerovcov. Johann Fischer najstarší, člen prešporského mestského zastupiteľstva a komorný radca, bol za zásluhy o rozvoj obchodu roku 1832 povýšený cisárom Františkom I. do šľachtického stavu. Roku 1825 založil spolu s lekárom Michaelom Schönbauerom v Prešporku továreň na výrobu šampanského podľa originálneho francúzskeho receptu, s ktorou získal na svetovej výstave v Paríži v roku 1867 bronzovú medailu! Jej zakladateľom nebol teda Ján Evangelista Hubert, ako sa donedávna predpokladalo. Ten továreň odkúpil od Johanna Fischera až v roku 1877. Dve generácie Fischerovcov, Johanna najstaršieho a Johanna mladšieho, ktorý bol dedom Margaréty Fischer, patrili k najmajetnejším, no zároveň spoločensky angažovaným rodinám mesta. Zastávali vysoké funkcie v rodiacom sa odvetví bankovníctva, v priemyselnej a obchodnej komore ale aj v charitatívnych a podporných spolkoch. Otec Margaréty – Johann najmladší (1841-1911) slúžil v c.k. armáde, za čo mu priznali striebornú pamätnú medailu. Civilným povolaním bol colným špeditérom kráľovskej uhorskej štátnej železnice.
Matka Margaréty Albrechtovej (Fischer) pochádzala z rodu Jurenákovcov. Tí sa usadili v Prešporku pred rokom 1803 a hoci nepatrili spočiatku k zámožným rodinám, ich obchodovanie s drevom muselo byť úspešné. Dokazujú to portréty Adama a Ludmilly Jurenákovcov, ktoré namaľoval známy rakúsky maliar Johann Peter Kraft v roku 1810. Objednávka takýchto diel u člena viedenskej akadémie a profesora historickej maľby iste nebola lacná. Početnú rodinu Jurenákovcov charakterizovala odvaha a túžba po vzdelaní a spoločenskom uplatnení – Jozef Jurenák (1809-1857) študoval farmáciu v Paríži, cestoval po Európe, hlavne po Veľkej Británii. Margarétin starý otec Anton Jurenák (1813-1896) absolvoval obchodnú cestu po Nemecku, Francúzsku, Anglicku, Holandsku, Belgicku, Prusku, Švajčiarsku, Taliansku, Grécku, Turecku a Rusku. V osemdesiatych rokoch 19. storočia sa uvádza v adresároch ako majiteľ domu na Gröslingovej č. 4, čo je zadný vchod do Jurenákovského paláca (dnešného sídla Miestneho úradu Bratislava – Staré mesto). Ako predstaviteľ 1. dunajskej paroplavebnej spoločnosti použil (ako prvý!) parník skonštruovaný v Anglicku pre dunajskú lodnú dopravu. Jeho mladší brat Karol bol veľkým obdivovateľom Richarda Wagnera, viedol korešpondenciu s Robertom Volkmannom (1815-1885), ktorý mu venoval 3. Serenádu pre sláčikový orchester, priatelil sa s Johannesom Brahmsom, ktorý bol hosťom v Jurenákovskom paláci, kde sa usporadúvali rodinné koncerty.
Sestra Margaréty Albrechtovej (Fischer) Gertrúda sa vydala za Gustava Lehnera. Ich syn Eugen Lehner sa stal violistom v svetoznámom Kolischovom kvartete, ktoré premiérovalo 3. a 4. sláčikové kvarteto Arnolda Schönberga, Bergovu Lyrickú suitu, Webernove Sláčikové trio a Sláčikové kvarteto rovnako ako 6. sláčikové kvarteto Bélu Bartóka. Kolischovci študovali diela výhradne z partitúr, nie z partov, hrali unikátne spamäti a stali sa jednými z najzasvätenejších propagátorov novej hudby v 20. a 30. rokoch 20. storočia. Po úteku z Európy pred fašizmom sa uchádzal Eugen Lehner o miesto v skupine viol v Bostonskom symfonickom orchestri. Keď ho šéfdirigent Sergej Kusevickij videl roku 1939 na prehrávkach v BSO, vzal ho bez konkurzu, pamätal si ho z uvedenia Bergovej Lyrickej suity spred desiatich rokov v nemeckom Wiesbadene. Lehner hral v BSO do roku 1982, paralelne pôsobil najskôr v Stradivari Quartet, potom v Boston Fine Arts Quartet a ako pedagóg na New England Conservatory odchoval desiatky svetových komorných hudobníkov.
Vzdelanými, citlivými a kultivovanými ženami boli napokon Margaréta Albrechtová (Fischer) a jej sestra Jeanny Fischer (1883-1970). Jeanny získala v roku 1902 diplom prešporského učiteľského ústavu, nevydala sa, bola celoživotnou spoločníčkou rodiny Albrechtovcov a žila s nimi v spoločnej domácnosti najprv na Lodnej ulici a neskôr na Kapitulskej č. 1. Alexandrova manželka Margaréta absolvovala v roku 1910 učiteľský ústav, ešte predtým roku 1905 získala diplom učiteľky pre ľudovú obecnú školu, neskôr sa stala poslucháčkou Filozofickej fakulty Uhorskej kráľovskej akadémie v Budapešti a Alžbetínskej univerzity v Prešporku. V rokoch 1909 a 1910 navštevovala kurzy francúzštiny v Ženeve a Paríži. Alexandra Albrechta si zobrala 28. apríla 1918. Napriek vynikajúcemu vzdelaniu a kvalifikácii učila stále na najnižšom vzdelávacom stupni – na nemeckej ľudovej škole na Zochovej ulici.
(Spracované podľa štúdií Zuzany Francovej zo zborníkov Múzea mesta Bratislavy)
