Tvorba a dom Albrechtovcov
V sedemdesiatych rokoch publikoval prvé zväzky edície Fontes Musicae in Slovacia, skriptá Hudobná estetika pre poslucháčov PdF UK, v osemdesiatych rokoch knihy Podoby a premeny barokovej hudby, Eseje o umení. Naďalej viedol súbor Musica Aeterna, editoval nové vydania prameňov starej hudby zo Slovenska (Castor a Pollux) publikoval recenzie, štúdie, eseje a ďalšie texty v odbornej tlači a „organizoval“ neformálne umelecké stretnutia vo svojom dome.
Po odchode do dôchodku roku 1982 zostal aktívny ako esejista, redaktor, muzikológ, bádateľ v oblasti hudobných prameňov a ponechal si triedu violovej a komornej hry na VŠMU (do roku 1989). Jeho dom na Kapitulskej sa stal ešte silnejším magnetom pre študentov, učiteľov, výtvarníkov, vedcov, aktívnych muzikantov, nadšených amatérov – slovom pre všetkých, ktorí prejavovali skutočný záujem o umenie, spoločenské vedy či matematiku. Ján Albrecht v ňom vytvoril s manželkou Vierou prostredie otvorené novým myšlienkam, poučeným dišputám, kontroverzným debatám, ale i prostým ľudským priateľským a občas i bonvivánskym stretnutiam.
V deväťdesiatych rokoch dokončil rukopis knihy Errinerungen eines Pressburger Musikers, hosťoval na Viedenskej univerzite, pripravil pre tlač knihu Die Geisteswelt des Schönen a pokračoval v písaní kratších textov. V rokoch 1992-1993 podstúpil náročné operácie očí a srdca, 20. novembra 1996 náhle zomrel v záhrade svojho domu na Kapitulskej.
Štúdium
Ján Albrecht – pedagóg, muzikológ, violista a zakladateľ súboru Musica aeterna – získaval základy hudobného vzdelania (husľová hra) v detstve u profesora Georgea Actardjiefa. Interpretačné obzory si rozširoval v ranej mladosti účinkovaním v domácom kvartete (viola) a v Cirkevnom hudobnom spolku (husle).
V roku 1937 začal študovať violovú hru u profesora Gabriela Paulínyho na Konzervatóriu v Bratislave. Po vojne nastúpil ako huslista a violista do Orchestra SND. Konzervatórium ukončil roku 1950, VŠMU roku 1954 vo violovej triede profesora Rudolfa Hofmanna.
Profesionálny život
Už počas štúdií sa Ján Albrecht (priateľmi a rodinou prezývaný Hansi) začal profilovať nielen ako interpret, ale aj ako osobnosť so záujmom o reflexiu umeleckých a vedeckých problémov, o teóriu umenia i exaktné vedy a ako človek s darom nazerať na problémy estetiky či matematiky z osobitého uhla pohľadu. Dokumentujú to rukopisné texty Expresionizmus a jeho radikalistické ohodnotenie, Zovšeobecnenie Eulerovho teorému binominálnych koeficientov, či Diskussionsbeitrag – diskusné zošity o niekoľkých otázkach estetiky a i. V roku 1957 publikoval vysokoškolské skriptá Teoretické základy husľovej hry. Polovicu 50-tych rokov možno považovať za počiatok Albrechtovho sústredeného celoživotného záujmu o výtvarné umenie, estetiku a hudbu pretaveného do rukopisných textov, štúdií, esejí, recenzií, skrípt, kníh a editorských aktivít. „Literárny“ odkaz Jána Albrechta sa počíta na stovky textov, písaných väčšinou v nemčine, v slovenčine ale i v angličtine.
Pedagóg
Po odchode z orchestra SND začal Ján Albrecht pôsobiť ako pedagóg – v rokoch 1955 -1960 vyučoval na Katedre hudobnej výchovy Vysokej školy pedagogickej v Bratislave, v 1960-1967 na Katedre hudobnej vedy FF UK, v rokoch 1967-1982 na Katedre hudobnej výchovy PdF UK v Trnave a súbežne viedol triedu komornej hry na VŠMU v Bratislave.
Musica aeterna
Paralelne s „oficiálnym“ pedagogickým pôsobením založil najprv komorné združenie Collegium musicum, roku 1968 Kruh priateľov starej hudby, z muzicírovania ktorého vznikla postupne Musica aeterna – prvý súbor venujúci sa programovo oživovaniu prameňov starej hudby prednostne z územia dnešného Slovenska a Európy.
Spoločenské „uznanie„
Bývalý režim sa Jánovi Albrechtovi „odvďačil“ za jeho celoživotnú pedagogickú prácu, ktorá sa nikdy neobmedzovala na čas určený rozvrhom, doživotným postom odborného asistenta. Treba otvorene povedať, že tento režim častokrát stelesňovali jeho dlhoroční kolegovia – pedagógovia.
Oneskorenou satisfakciou za celoživotné pedagogické a muzikologické úsilie (ktorej sa Ján Albrecht nikdy nedovolával) mu bola docentúra udelená roku 1991, funkcia predsedu slovenskej sekcie Európskeho združenia pedagógov sláčikových nástrojov ESTA (1991), Cena Jozefa Kresánka Slovenského hudobného fondu (1991) a profesúra z roku 1995. Cenu hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy získal 19.decembra 1996 – mesiac po smrti, in memoriam…..
Rodina Albrechtovcov slúžila umeniu, vede, vzdelanosti a Bratislave dokumentovateľne vyše sto rokov (starý otec Jána Albrechta – Johann bol učiteľom na Kráľovskom katolíckom maďarskom gymnáziu na Klariskej ulici, neskôr riaditeľom nemeckej reálky na Zochovej ulici). Smrťou Jána Albrechta odišiel posledný mužský potomok bratislavskej Albrechtovskej rodiny.
